V 1. storočí pred Kr. sa v Ríme vytvoril nový štýl rímskeho básnictva, elégia, ktorá nachádza zdroje v subjektívnych zážitkoch básnikov. K najvýznamnejším elegickým básnikom sa radí Tibullus, Propertius, Ovidius a tiež Sulpicia, ako jedna z mála žien píšucich básne v období antiky. Spoločným prvkom pre elegikov je túžba, najmä túžba po láske, ktorá je mnohokrát i nešťastná a prináša strasti, no i iné významné udalosti ovplyvňujúce myšlienkové a citové vnímanie básnikov, ako konfiškácie a zážitky z vojen u Tibulla a Propertia, ktorému i predčasne zomrel otec, alebo vyhnanstvo u Ovidia, ktorý bol nútený dožiť svoj život na pobreží Čierneho mora.Ich elégie nás dokážu nielen potešiť lahodnosťou svojho štýlu, ale môžeme z nich cítiť i emócie básnikov, ktorí svoje životné nadšenie či trpkosť osudu vteľovali do básní, ktoré akoby im raz potvrdzovali ich vzlet, inokedy poskytovali liečivú útechu. Naše vydanie podáva reprezentatívny výber z najlepších básní najvýznamnejších rímskych elegikov. Diela básnikov doplňujú tri štúdie Ignáca Šafára Rímska ľúbostná elégia a jej predstavitelia, Život a dielo predstaviteľov rímskej klasickej poézie a Publius Ovidius Naso, ktoré nás v súhrne oboznamujú s básnikmi starého Ríma.

Vydal: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1961